Predstav si, že tvoju krajinu obsadí vláda iného národa. Zmenia ti jazyk, tvojim deťom nariadia, že sa v škole budú učiť čítať a písať v tom jazyku a nie v tom tvojom. Zrazu tvoja krajina má inú vlajku a keď ju vztyčujú, tak nepočuješ tú hymnu, ktorá ťa hriala od malička pri srdci, lebo symbolizuje tvoju domovinu, ale povedia ti, že táto je lepšia. Sľúbia ti, že sa budeš mať celkovo lepšie. Nepýtajú sa ťa, či to chceš. Oni za teba rozhodnú, že to je takto pre teba lepšie. Čo by si urobil/a?
Nemuseli ste čakať dlho a je tu náš druhý diel podcastu Tento je však veľmi špeciálny. Je to totižto naša vyžrebovaná výherkyňa, ktorá nám pomohla vybrať logo samotného podcastu! Preto tentokrát vyhrala od nás darček ONA. Rozhovor bol neplánovaný a my sa tešíme, že sa nám podarilo objaviť možno ďalšiu členku Teen mentorov.
Docentka psychológie Vikoryia Silyaeva ti porozpráva veselo a pozitívne o tom, ako prežiť zmenu, keď žiješ v inej krajine, pretože nemôžeš žiť vo svojej krajine. Poradí ti pár tipov, čo urobiť v prvých rokoch, kým pochopíš systém a ľudí, ako získať nových priateľov a pochopiť kultúru národa v krajine, v ktorej si sa rozhodol/la žiť. Prezradí ti svoju životnú filozofiu a aj zopár zvykov ukrajinského národa. Získaš recept na Olivier a pochopíš, že všetko sa dá.
„Všetko je možné v živote. Ja by som predtým 6 rokov dozadu povedala nie, to sa nedá.
Získala som presvedčenie, že všetko sa dá. Źivot mi to ukázal“.
Ahojte všetci vítam vás pri ďalšom pokračovaní nášho podcastu a nášho videa. Všetci mladí zo Životológie vítame vás a dnes mám špeciálnu hosťku : Vitaj Viktória! Na začiatok by som povedala pár slov o Viktórii. Budem veľmi rada, keď nám budeš hosťovať ako Teen mentorka Životológie. Pochádza z Ukrajiny, je vyštudovaná psychologička, vyše 25 rokov učila psychológiu a je v praxi psychologickej. Na Ukrajine bola ako hosť v rôznych televíziách, rádiu, prešla viacerými krajinami. Pred troma rokmi sa rozhodla skúsiť život aj so svojím synom tu na Slovensku. Takže ako to máš, porozprávaj nám o tom?
No, som Viktoryia, ano som z Ukrajiny, presnejšie z Krymu. Rozhodla som sa, že musím niečo v mojom živote zmeniť a dopomohli k tomu aj smutné udalosti, ktoré sa udiali v mojej krajine. Kvôli tomu a aj kvôli mnohým ďalším veciam. Chcela som, aby moje deti mali budúcnosť. Pretože mám dvoch synov, tak som sa rozhodla niečo iné urobiť. Začala som tým, že som sa obzerala po druhom domove pre moje deti. Starší syn odišiel do Kanady, tam aj zostal, vyštudoval tam. Je ITčkár. Ospravedlňujem sa pre moju hroznú slovenčinu, učím sa a chcem, len to nejde tak veľmi ľahko pre mňa. Ale milujem slovenčinu, pretože je taká veľmi pekná, melodická. Len chcem aby som mohla rozprávať bez môjho prízvuku ale asi sa mi to nepodarí.
Ja si myslím, že ten tvoj prízvuk je úplne krásny, práveže dolaďuje tú slovenčinu a je to aj také sexi, si myslím.
Ďakujem.
Čo boli, také tie smutné udalosti? Viem, že obsadený bol Krym. Porozprávaj nám trošku viac. Mládež asi ste o tom počuli niečo na hodinách dejepisu alebo na hodinách občianskej náuky tak môžete teraz konkrétne z praxe porovnať naozaj ten reálny život na Ukrajine. Tak povedz ako to tam prebiehalo, o čo všetko si prišla….atď.
Rok 2014 skončil tým, že bol v Kyjeve Majdan, pretože ľudia nechceli už žiť tak, ako predtým, chceli zmenu. Už to nemohlo pokračovať tak ako žili predtým, chceli zmenu. Presne február 2014, vtedy obsadili Rusi Krym. Vtedy sme zažili hrozné veci, pretože my sme nevedeli kde sme, čo sa teraz deje a to bolo ťažké a nebezpečné. Nechápali sme od začiatku čo bude, prečo zrazu hranice, vojaci atď. To pre rodiny s deťmi a aj pre obyčajných iných ľudí bolo nebezpečné, smutné, pretože sme nevedeli ako to skončí, čo nás čaká. Skončilo to tak, že sme zažili na Kryme presne 4krát výmenu vlády ako výmenu krajiny. A pre nás to bolo naozaj ťažké. V roku 1991 keď padol Sovietsky zväz, to my sme už zažili a vy ste už tiež zažili podobné veci a to bolo pre nás, že museli sme všetko zmeniť. Napríklad to, čo sme mali predtým, už nebolo ani naše. Museli sme vymeniť papiere. Tlačili na nás, aby sme mali ruský, presnejšie povedané krymský pas. Ja som už predtým rozmýšľala, že musím niečo zmeniť, lebo už to bolo nebezpečné. Rok 2014 mi ukázal, že musím rýchlo konať, aby som udržala svoj život. Musela som odísť z univerzity, v ktorej som pracovala viac ako 25 rokov, pretože som nechcela klamať študentov. Musela som odísť kvôli svojmu presvedčeniu. Môj mladší syn chodil vtedy do prvej triedy a vtedy sa nemohli už viac učiť vo svojom jazyku v ukrajinčine, nikde. On aj doteraz ostal bez svojho jazyka, pretože až doteraz to je zakázané. A to je len jedna vec. My sme stratili veľa.
Už len tým jazykom strácaš akoby časť svojej identity. Aj vlajku si spomínala, že ste ju museli zmeniť?
Áno, ja som pozerala na tú vlajku viete, keď celý život bývaš vo svojej krajine a potom pozeráš a vidíš, že to je absolútne iná krajina zrazu. Samozrejme, že sme všetci Slovania, ale to nebolo naše. Niekoľko rokov predtým sme bývali v inej krajine, mali sme inú hymnu, inú vlajku a to bolo naše a potom sa to všetko začalo meniť. A zrazu pozeráš na tú cudziu vlajku, lebo predtým si nemala taký hrozný pocit, bola vlajka a hymna inej krajiny. Ale keď si to teraz videla a počula vo svojej krajine, bolo to smutné. Cítili sme, ako keby z nás samých niečo zobrali. A keď na nás tlačili a hovorili, že odteraz to bude lepšie pre vás. Že budeme mať lepší život. Ja nechcem hovoriť, že jedna krajina je lepšia ako druhá, ale to nebol taký voľný výber. To nebola sloboda určite. Preto to bola naozaj posledná bodka, kedy som sa rozhodla, že odídem. A musela som ešte rýchlo podporovať staršieho syna, ktorý predtým študoval v Anglicku a chcel ísť ďalej do zahraničia. Aj papiere predtým boli také, že nemohli sme s nimi nič urobiť. Napríklad ja som mala diplom psychológa, ktorý mi dali predtým na Kryme a už moja vedecká práca a docentúra bola v Kyjeve. Tie dva papiere ktoré boli v Kyjeve a v Chakrove boli dobré. Tie, ktoré boli na Kryme, som musela ísť cez súd a dokázať, že boli správne. A každý papierik nás stál veľa námahy a peňazí. Syn sa nakoniec dostal do Kanady. Tam je taká dobrá ukrajinská diaspora.
Diaspora?
To je taká skupina. Komunita. Prepáčte
Krásne. Naučili sme sa nové slovíčko. Čiže podporujú sa tam navzájom, pomáhajú si. Takže nie je tam úplne sám.
Nie, napríklad keď si chce nájsť kamarátov, tak si oblečie naše tradičné oblečenie „vyšívanka” a tak každý vie, že je z Ukrajiny a spoznajú sa navzájom.
A ty si bola v Ukrajine s mladším synom. Aká bola tvoja cesta z tej Ukrajiny?
Ja som sa rozhodla, že musím ukončiť svoj život na Kryme. Najprv som sa musela pomôcť mojej mamine, ktorá zostala na Kryme. Ona je už dôchodkyňa, pre ňu je veľmi ťažké meniť život. Tiež tu bola na Slovensku trikrát, tiež povedala, že je to pekná krajina. Je veľmi rada, že sme tu, že bývame dobre. Začala som rozmýšľať, pretože mám dobrú nemčinu, mala som tam kamarátov v Nemecku, šla som pozrieť, prešla som celé Nemecko, bola som v Litve. To všetko sme robili s mladším synom, aby sme cítili kde to bude dobré pre nás. Pretože to nie je taká sranda meniť život a začať všetko od začiatku. No my sme pokračovali v tom, že sme rozmýšľali, že kde by nám bolo dobre. Precestovali sme veľa veľkých aj malých miest v Nemecku. Tam bolo všetko krásne. Poriadok, pekne, lenže necítili sme sa tam tak úplne doma. To je iná mentalita. Je dobrá, tiež sme sa cítili dobre. Lenže keď sme prvýkrát prišli do Bratislavy v 2015, mali sme pocit, že radšej zostaneme tu. Ja som tak založila sročku s mojimi známymi, pretože sme v tom čase to robili na 3 krajiny. Od roku 2017 sme tu ostali a povedali sme si že toto bude náš druhý domov. Mladší tu chodí do školy, má tu veľa kamarátov , cíti sa tu ako doma. A veľmi ma mrzí aj to, že už nechce tak ukrajinskú kuchyňu. Napríklad na vianoce chce radšej kapustnicu, a nie náš boršč. Z jedného boku to je super ale aj nesuper. Chce mať všetko ako slovenské detičky. Aj kapra som musela zohnať aby to bolo naozaj. Pretože on povedal, že aj darčeky chce ako normálne vianoce, tak povedal. Takže aj vianoce máme vtedy keď na Slovensku. Inak u nás je najväčší sviatok Nový rok. Vianoce sú u nás posunuté a sú 7meho januára .Pre nás je veľký sviatok na Nový rok a aj darčeky máme na Nový rok.
Čím sa to líši?
Pre mňa taký smiešny moment bol, ked mi syn povedal: Ja nechcem mať nemecké raňajky a nemecké jedlo, prosím ťa urob mi všetko ako u nás. A teraz, keď sme prisli na Slovensko, tak povedal, že všetko chce ako majú slováci.
Tak si multi-kulti.
A to je dobré. To je rozvoj taký. No u nás je taký zvyk, že na Nový rok každý z nás robí taký, ako v nemecku sa to volá russische salate, u nás tomu hovoríme Olivier. To neexistuje, aby sme to neurobili.Aj doteraz pokračujeme také naše obyčajné jedlá, ale teraz už samozrejme všetko ako slováci, aby bolo aj to, aj to. No a tiež slováci, hovorím úprimne, tak majú radi dobré jedlo. Nemci nie.
Nie?
Nie. Veľa takých rodín poznám, s ktorými sme bývali spolu. Slováci veľmi vedia si to vychutnať s ukrajincami. To u nás je taký veľký stôl a je to naozaj podobné.
Také slovanské. Tie slovanské korene tam cítiť, že to máme spoločné. Tak nám môžeš dať nejaký recept ukrajinský.
To vás zavolám.
Dnes sa budeme rozprávať presne o tom, že aj vy viacerí chcete vyskúšať život v inej krajine, chcete cestovať po škole a Viktoriya je živým príkladom, že čo všetko si musíte prejsť, keď idete do inej krajiny. Na čo všetko treba dávať pozor alebo ako pochopiť ten systém tej inej krajiny a veľakrát potrebujete zmeniť myslenie.
Určite
Ty si mi niečo spomínala, že si potrebovala tak premeniť to svoje myslenie v niektorých veciach, že ako?
No, veľa takých psychológov, keď hovoria o tom, že akú má mať človek cestu, keď chce ísť do inej krajiny, tak všetci tak povedali, že prvých 5 rokov je najťažších. Pretože keď prídeš, nechápeš mentalitu, nerozumieš jazyk. Musíš pochopiť mentalitu toho národa a to trvá istý čas. Samozrejme skôr ju pochopíš, keď budeš s ľuďmi toho národa, kam si prišiel. Musíš byť s ľuďmi , ktorí ti pomôžu, ktorí žijú v tejto krajine a prvé čo musíš mať, je pozitívny prístup k tomu, že ty tu chceš bývať. Keď človek príde s tým, že bude hovoriť a vnímať len zlé o tej krajine kam prišiel, tak sa mu bude omnoho ťažšie zvykať. Samozrejme, že v každej krajine to je inak ako doma. Vnímajú veci inak, aj napríklad humor. Nemôžeš povedať, že to je pre nás smiešne a pre človeka z inej kultúry to je smutné. Niekedy sa cítiš zvláštne, že si nechcel niekoho uraziť, nechcel si to povedať. Ja som to zažila s jedným známym zo Slovenska, že ja som bola vďačná. keď som sa mu poďakovala za pekný deň , ktorý sme spolu prežili. A on sa ma spýtal, či sa s ním lúčim. A ja, že prečo? A on na to, že u nás sa takto ľudia lúčia.
Mne sa veľmi páči práveže tá tvoja vďačnosť. A to my zvykneme aplikovať hlavne vy mladí viac aj na hodinách Životológie. Pretože tá vďačnosť je veľmi dôležitá, lebo ona dáva práve taký pozitívny, radostný náhľad na život. My si ju vieme premeniť, že za čo všetko sme vďační. Takže ten pozitívny náhľad áno, je dôležitý. Niektorí ľudia prichádzajú do inej krajiny lebo musia a nemohli si vybrať a vtedy to je ťažšie, keď sa tam netešia.
Áno, a keď už človek prišiel a chce naozaj ostať aspoň na nejaký čas, musí vnímať vždy to, čo je pekné, čo je dobré. Nie pozerať chyby a problémy. Neexistuje ideálna krajina. Keď sa pozeráš na to, čo je pekné, dobré, motivuje ťa to ďalej. Samozrejme aj jazyk. Pre nás je slovenčina veľmi ťažká. Gramatika, ja sa každý deň pýtam učiteľky, že komu mám ďakovať , Štúrovi alebo Bernolákovi? Komu? Prečo tie dĺžne, prečo to je tak? Ale to vždy musím myslieť na to, že pre mňa je to dobré, funguje mozog,ja sa stále učím niečo nové a je to pekné pre mňa. A ja vždy hovorím, veľmi sa mi páči, ako u vás hovoria : „niečo zlé je vždy niečo dobré“.
Všetko zlé je na niečo dobré.
To je pravda, ked si ja spomeniem, čo som stratila v živote, kariéru a tak, tak som niekedy smutná, a potom si poviem: „Tak ja teraz mám možnosť bývať v inej krajine. Inak by som ani nedošla, ani by som nevedela, že presne kde to je Slovensko také maličké. A teraz hovorím dobre, okej, ďakujem aj za to zlé, pretože ma to posunulo. Teraz môžem vyskúšať svoje skúsenosti, schopnosti a tak ďalej.
Super, a ty si spomínala, že v tých našich jazykoch sú také smiešne rozdiely. Ako to máme?
Napríklad keď u vás hovoria „úžasný“, ked napríklad hovoria „Ty si úžasná žena“. Tak u nás to znamená naopak.
Hrozná.
Alebo čerstvý chlieb, u nás to znamená naopak.
Takže zlý, starý. Zaujímavé to je naozaj, takže ked sa budete chcieť naučiť po ukrajinsky tak už viete prvé slová, že teda keď povieš úžasný tak to znamená hrozný.
Na toto dbajte , ked pôjdete von, na ten jazyk. Zapojte sa do tej komunity ktorá tam je, medzi tých domácich , nájdite si priateľov.
A určite neseďte doma. To je zlá cesta.
A samozrejme udržiavať sa aj s tou svojou komunitou v danej krajine. Porozprávaj prosím ťa divákom, prečo je dôležité aj v tej svojej komunite zostávať a prečo je dôležité aj v tej komunite ľudí z danej krajiny.
Po prvé keď nebudete konunikovať s ľuďmi, ktorí stále žijú, bývajú v krajine do ktorej ste prišli, nebudete vedieť, ako funguje systém v tej krajine, čo je dobré. Aké majú zvyky a čo to znamená, napríklad u nás jedno slovo znamená, žemľa, u nás to znamená sladké pečivo. V Nemecku chápu pod pojmom žemľa úplne iné pečivo. Je to rovnaké slovo a ty sa niekedy cítiš hrozne, pretože donesieš čo oni poprosili ale má to úplne iný zmysel. A ty si každý deň musíš pripomínať, prečo je to dobré ísť tam a byť v tej krajine. Po druhé to ťa veľmi posilní a to hovorím úprimne. Každé dieťa musí odísť aby vyskúšal ten život. Je to taká skúsenosť, taký rozvoj, pretože musíš pochopiť, všetko zvládnuť, a to je pre človeka veľmi dobré. A to, čo ty si spomínala, že človek nesmie zabudnúť odkiaľ on prišiel a preto je dobré, ked máš známych zo svojej krajiny a kultúry v tej inej krajine,aby si sa necítil tak osamelo . Ja keď som prišla na Slovensko, nevidela som žiadneho človeka. A potom, už teraz mám veľa známych, samozrejme už ani nemám čas s každým sa stretávať. Ale zároveň je dobré aby si mal kamarátov z tejto istej krajiny. Napríklad som mala narodeniny a mala som tam Slovákov aj Ukrajincov a pre každého to bolo dobré.
Čo je tvoje profesia teraz? Musela si zmeniť trošku aj tú povahu tej tvojej práce. Čo ťa baví, čo by si chcela a čo zatiaľ teraz robíš?
Ja som bola predtým docentka na univerzite a mala som prax ako psychologička. Pomáhala som ľuďom veľa rokov. Keď som sem prišla, nemala som a nemám doteraz uznaný diplom. Pretože tu je to taká ťažká cesta. Ešte je aj drahá, tak preto som začala s podnikaním,aby sme tu tiež mali z čoho žiť. Musím sa starať o syna a etše mám svoj život. Dochádzajú sem ukrajinci a rusi, pomáhame si navzájom aj v podnikaní tak preto som musela trošku zmeniť povolanie. No ale chcem pokračovať vo svojej profesii , pretože mám veľa skúseností. Lenže mám na ceste také prekážky ako uznávanie diplomu.
V niektorých prácach nepotrebuješ, napríklad u nás do Životológie, nám stačí naozaj, že si dobrá v tom odbore a to je dôležité. Porozprávaj nám, že čo tebe pomáha , ked si v bezmocnej situácii. Určite si bola v takej situácii.
No veľakrát , tak by som povedala, veľakrát. Niekedy som písala taký malý vedecký článok o kríze. Môžem povedať, že ja veľmi milujem krízu.
Wow.
Ked to niekto započuje, može teraz povedať, že čo to je? No ja mám ten názor, že kríza dáva vždy veľkú možnosť . Otvoria sa ti veľké dvere, aj keď sa v istom momente cítiš zle a smutný a niekedy taký depresívny. Preto musí človek vedieť, že kríza je dobrá. Preto slovo kríza z latinčiny znamená ako taký iný smer. To znamená, že ja môžem niečo urobiť inak. Napríklad ja podporujem podnikateľov a hovorím im: „Keď začínaš v dobrom období podnikať, tak sa nemôžeš dostať na trh, pretože všetko je dobré, všetko funguje. Ty si ešte taký maličký nováčik. A keď je kríza, to je naozaj možnosť pre človeka . No ešte musí človek myslieť vždy na to, že kríza tiež má svoje obdobia, ona tu nebude stále. Keď je veľmi zle, musí človek pochopiť, že to prejde. To bude potom dobré, len musíš ju prežiť. Ale nielen prežiť tak, že len sedieť a čakať, že :“no teraz došla kríza a ja plačem čakám a potom ona odíde“ . Nie. V kríze naozaj musíš veľa robiť a vyskúšať. Aj tak nič nestratíš. Aj tak je kríza, už všetci všetko, čo mohli stratili, keď je napríklad zlé obdobie, ale to je naozaj možnosť.
Čiže je dôležité robiť akciu. Treba vždy niečo robiť, skúšať.
Áno, je dôležité skúšať, pretože keď všetko funguje, je všetko dobré, všetko ide podľa plánu, je to okej. Ale po kríze to ja tak vnímam, že vždy bude dobré, pretože bude ešte lepší rozvoj. Lenže ju využi. A tu musí byť balans. Človek si musí uvedomiť, že áno, on má krízu , aj vonku a aj niekedy vnútri , to je spolu niekedy. To znamená, že nemôže mať niekedy taký normálny harmonogram, ale musí mať niečo na takú samopodporu, by som povedala, že „čo mi pomôže“. Vždy hovorím, že keď nič nepomáha, tak aspoň taký harmonogram urobiť, že na vzduch ísť, na prechádzku, ale musíš hodinku a potom ešte niečo, musíš. Aby to pokračovalo, aby tak sám seba človek podporil a trochu sa posunul. Ešte niečo naplánosť, a to vždy sa podarí, že keď človek naozaj chápe, že len on sám si môže v tom pomôcť.
Toto je výborné hlavne pre predchádzanie tej depresii, lebo keď nejdeme von, nemám chuť ísť von, tak ako si povedal, že musíme sa donútiť ísť von, lebo vtedy sme v tom pohybe. A to je dobré, že naozaj veľakrát máme také obdobie, že najradšej by sme ostali celý deň v posteli a oddychovali a proste utápali sa, Pár dní je dobre ostávať v tej posteli ale po čase je dobré už sa rozhýbať a naozaj tá akcia je dôležitá. Čiže, keď je kríza, tak základ je uvedomiť si, že dobre, teraz môžem skúsiť iné smery. Zhrniem to, čo si ty povedala teraz, že môžem skúsiť iné smery a je to pre mňa výzva k tomu, že môžem niečo nové objaviť a možno omnoho lepšie ako to, čo som robila predtým. Takže toto je výborné , toto je také, čo pomáha. Ďalšia vec, ako oddychuješ a či oddychuješ vôbec?
Áno oddychujem samozrejme, ja mám veľmi rada hry.
Aj my.
Hráme spolu so synom, s priateľmi, s kamarátkami. To je prvé a druhé, že vždy chcem ísť do prírody, pretože to je najlepšie. Samozrejme že milujem vodu, pretože sme bývali pri mori, to mi trošku chýba,ale aj Dunaj je dobrý aj jazero. Veľmi mám rada výlety, exkurzie, hrady, pamiatky objavovať a spoznávať. Na Slovensku sú pekné hrady. Veľmi milujem cestovať, teraz sa to nedá.
Ako vychovávaš svojich synov? Čo do nich vkladáš? Čo by si chcel do nich vložiť? Mne sa veľmi páčilo, ako si povedala, že ich vychovávaš k tomu, aby boli silní a hrdí na seba.
Ja mám dvoch synov a ja to tak vnímam, že muž musí byť samostatný. Ja vôbec neakceptujem hotel mama. To je zlé nie pre maminu, ale pre to dieťa. Vlastne pre oboch to nie je dobré. Keď je človek samostatný , má vysoké sebavedomie. Dáva im to silu. Veria si. Ja som vždy musela myslieť aj na to, že som silná žena. Nie preto, že by som chcela byť taká, ale musela som. Ale aj tá sila má vždy dve stránky. Keď som silná žena, to znamená že ja to ako, ja vždy hovorím svojim študentom a klientom, že ked máš veľký strom, on dáva veľký tieň a to znamená, že vedľa neho, ked je blízko stromček, nemôže byť silný, preto potrebuje ísť ďalej. Od toho veľkého. Rovnako to je aj s deťmi. Preto som si ja vždy hovorila pre seba, že musím tých mojich synov dať od seba preč, tak ďalej, aby oni ostali silní a rozrástli sa pevne. Preto môj starší syn odišiel do Kanady ako 17 ročný. Úplne je samostatný a dokonca nám teraz po troch rokoch kúpil výlet do Belgicka do Bruselu, do centra, do krásneho takého drahšieh hotela, aby sme si to užili.
Krásne. Úloha pre vás milá mládež, premyslite si, čím môžete prekvapiť vy svojich rodičov tak, aby boli na vás hrdí. Premyslite si to a urobte to .
Povedz nám aké máš ciele, plány do budúcnosti?
Chcela by som vytvoriť centrum pre starších členov rodín prisťahovalcov, kde sa deti môžu stretnúť so svojimi starými rodičmi
Na záver nám skús povedať jednu radu do života pre mladých, takú, ktorá ti teraz napadne.
Prvé čo mi napadlo, život je krásny, skúšajte nové veci. Máte život pred sebou. Skúšajte najlepšie veci, skúšajte krajiny, skúšajte nové povolania, meniť niečo k lepšiemu a to bude dobré pre vás.
Povedz nám ešte , čo ti dalo toto tvoje rozhodnutie pre túto veľkú zmenu v tvojom živote? Čo si získala?
Ja som získala pocit, že sa cítim mladšie. Som ako nováčik. Začala som nový život úplne. Učíš sa nové veci ako decko, ako študentka, Študujem slovenčinu, mám nový život, musím sa naučiť všetko. Ja som predtým nemala možnosť mať druhú mladosť. Mám pocit, že mám durhú mladosť. To nie je ako keď som robila vedeckú docentúru ,že som nemohla spať. Nemala som čas na nič. Aj terza to je tak, ale to sami páči. Ďalej som sa zoznámila s novými ľuďmi a každý človek, ktorý prichádza do môjho života, musí ma niečomu naučiť. A posledná vec, hovorím že všetko je možné. Ja by som predtým 6 rokov dozadu nebola povedala, že sa to dá. Ale všetko sa dá, všetko.
Super, Dakujeme veľmi pekne za rozhovor a vás ked bude zaujímať viac otázok, o Viktórii, ako sa to dialo na Ukrajine, napíšte nám do komentárov a keď budete chcieť, môžeme urobiť s Viktoryiou ďalší rozhovor.
Keď si to radšej chceš vypočuť na podcaste, tak si to môžeš zapnúť na Spotify tu:
alebo na appke Podbean tu:
ttps://takyjezivot.podbean.com/e/se1e2-vikoryia_silyaeva/
POZOR DÔLEŽITÉ:
Ak chceš si vypočuť bonusový materiál, kde Viktoryia prezrádza svoj vlastný recept na ukrajinský šalát Olivier, tak bež na nás Patreon, vyber si, ako nás chceš podporiť a si TAM! ĎAKUJEME VOPRED za akúkoľvek podporu vo forme zdieľaní, odberov, lajkov a peniažkov.
Páčil sa ti podcast a chcel/a by si vidieť a počuť viac príbehov zaujímavých ľudí, ktorí ti poradia do života? Môžeš sa stať naším patrónom a finančne nás podporiť tu:
PATREON – https://www.patreon.com/takyjezivot
Alebo na našom webe: www.zivotologia.sk
Kontaktný email (spolupráce, otázky) – zivotologia@gmail.com
Sociálne siete:
Instagram:
https://www.instagram.com/zivotologia
Facebook: